Základy pedagogického myslenia Sylabus k prednáškam z predmetu základy pedagogiky Soc. pg. kombinovaná

Obsah predmetu 1.Pedagogika jako teorie a praxe výchovy a vzdělávání 2.Kontexty výchovy 3.Výchova jako předmět pedagogiky 4.Faktor „Čas“ ve výchově, lidský vztah jako osa výchovy 5.Výchovné působení 6.Výchova podporující lidský růst 7.Chaos a řád ve výchově 8.Pedagogický výskum – teorie a praxe 9.Etika ve výchově

Pedagogika Je to veda? Čo skúma? Čím sa zaoberá? Aký je jej predmet? Aký je profil pedagogiky? Kam smeruje? Dá sa z pedagogiky čerpať pre život?

Je pedagogika moderná veda? -čo všetko vyžaduje „označenie“ moderná veda? -Má svoj pojmový aparát? -Má svoju teóriu a prax?

Kritériá modernej vedy o teória, ktorou popisuje a objasňuje predmet bádania, o prax, ktorú skúma a zovšeobecňuje do teórie, o metodológia – súbor výskumných metód a postupov, s ktorých pomocou prax skúma,

o cieľ z ktorého vychádza a ktorý je jednotným vodítkom v celej vede, o predmet čím sa zaoberá teória a čo skúma prax, čo je záujmom vedy, o obsah vedy vychádza z cieľa, je základnou zložkou, ktorá rozpracúva predmet vedy a „vrství“ vnútornú štruktúru vedy,

o bohatú vnútornú infraštruktúru – veda sa vo vnútri rozdeľuje na odbory a pododbory, ktoré skúmajú konkrétne problémy danej vedy v širších súvislostiach, o pomocné vedy – pomáhajú iným vedám s vymedzením cieľa, predmetu a obsahu ako i prispievajú k možnosti výskumu pomocou „svojich“ výskumných metód,

o významných odborníkov z praxe a teórie, ustálenú terminológiu – každá moderná veda musí mať ustálený pojmový aparát s ktorým pracuje a ktorý upravuje a ďalej rozpracúva.

Súčasné pojatia pedagogickej vedy -pojatie pedagogiky nie je ústálené ani demograficky, ani terminologicky, -charakteristická je diferenciácia pojmoslovia a zamerania pedagogiky vo svete,

o v knihe Studienbuch Pädagogik (1991) od A. Kaisera a R. Kaiserovej sa dozvedáme o antropologických základoch výchovy ako fenoméne z ktorého vzniká, o v knihe Foundations of Education (1989) od D.U. Levina a kol. sa dozvieme, že pedagogika je vedou skúmajúcou učiteľskú profesiu a riadi sa pragmatickým pojatím,

o v knihe Introduction to Educational Studies (2002) od S. Bartletta a kol. sa dozvieme, že pedagogika je súbor vedeckých oborov skúmajúcich podstatu, stav a príčiny vzniku a fungovania výchovy a vzdelávania ako spoločenských procesov, súčasná česká a slovenská odborná (pedagogická) verejnosť chápe pedagogiku ako vedu o výchove a vzdelávaní, ako teóriu vzdelávania a výchovy.

Výsledkom je konštatovanie že, Výchova je proces ľudskej činnosti, interakcia medzi vychovávateľom a vychovávaným, ktorá vysvetľuje podstatu učenia sa. Akou vedou teda pedagogika je?

1.- pedagogika je veda praktická a teoretická, 2.- pedagogika je vedou vnútorne rozmanitou a mnohostranne použiteľnou, 3.- nositeľmi poznatkov z pedagogiky sú i neprofesionálovia (učitelia a vychovávatelia bez pedagogického vzdelania apod.), 4.- s otázkami pedagogiky sa stretávajú všetci ľudia v rôznych postoch (rodič, pracovník vo firme apod.), 5.- odpovedá na základné otázky výchovy a vzdelávania budúcich generácií – Ako zamerať obsah výchovy? Čo učiť? A pod.

„ Učíme to, co potřebujeme?“

-Školská didaktika – pojatie výuky, klíma, voľný čas, výchovné situácie, akčný výskum, -Sociálna pedagogika – sociálna patológia, multikultúra, -Výchova - v rodine, v škole, pre spoločnosť, -Organizácia a riadenie školstva – EU normy, školská politika, -CVZ – Jak? Proč? Kdy? Aktuálne problémy pedagogiky

Začínáme úvodem do pedagogiky Motto: "Co učí tvůj Mistr?" ptal se návštěvník."Nic", odpověděl žák. "Tak proč tedy káže?" "Jen ukazuje cestu, neučí nic." Návštěvník to nechápal, a tak mu žák celou věc trochu objasnil: "Kdyby Mistr učil, udělali bychom z jeho výroků dogmata. Mistr se nestará o to, čemu věříme - pouze o to, co vidíme". (Anthony de Mello, SJ. Minutová moudrost. Brno: Cesta, 1987, s. 146).

Otázky: Jak k tomuto předmětu přistupovat, aneb "Jak se učit Pedagogiku?" Co je naší předností? Co by mělo být smyslem našeho studia Pedagogiky? Naučit se pedagogickým poznatkům (o výchově a vzdělávání) studiem literatury? Co to vůbec znamená "naučit se"? Uložit poznatky do paměti (zapamatovat si je) a pak je při zkoušce sdělit zkoušejícímu? Nebo se pokusit pedagogickým jevům a situacím (s nimiž se každý - i když v různé míře a formě - velmi často setkáváme) porozumět?

Jak můžeme porozumět pedagogickým jevům a situacím? Tím, že si uvědomíme, oč v situacích (např. při práci s klienty, v rodině), které jsme již "řešili" šlo.

Že si nové situace vyzkoušíme? - Prožijeme je a pak se k nim, např. v diskusi s kolegy vrátíme. V těchto situacích je zřejmě velmi důležitý vztah mezi námi a vychovávaným (dítětem, žákem, klientem apod.). - Takto zřejmě poznáme nejen to, jak se cítíme, co si myslíme, ale i to, jak nás vnímají druzí. - Zdá se také, že pokud chceme být dobrými pedagogy (ale i např. rodiči), měli bychom být schopni přijmout sami sebe.

Co je naší předností? Jsou to naše životní i pracovní zkušenosti. Pokusme se z nich vyjít, vždyť každý z nás byl již nejenom v roli žáka (studenta), ale i "pedagoga". Zkušenostní učení je vůbec typem učení, které nám - ve spolupráci s kolegy a učiteli a s využitím literatury - může pomoci porozumět pedagogickým jevům a situacím.

Učit se ze zkušenosti není pouhé hromadění zkušeností, ale také zamýšlení se nad nimi (sebereflexe), snaha tyto zkušenosti hlouběji "ukotvit v sobě", porozumět jim, abychom mohli k dalším situacím přistupovat více profesionálně.

Zjednodušený model zkušenostního učení

Co to Pedagogika je? Je to věda o výchově a vzdělávání?Teorie? Nebo naopak praxe výchovy a vzdělávání?

Zamysleme se, zda předmět Pedagogiky vystihuje tato formulace: Pedagogika je teorie a praxe výchovy i sebevýchovy, vzdělávání i sebevzdělávání člověka v průběhu jeho života.

Pedagogika je súbor vedných oborov Akých?

1. pomocné vedy filozofické – vytyčovanie cieľa, obsahu a analýza prostredia – filozofia, etika, estetika, logika, antropologické – aplikácia na jedinca – Ps, Soc, Bio, integrujúce – riadenie – kybernetika, organizácia a riadenie podnikov – managment, historické a literárne – analýza vzniku a príčin – dejiny pg, literatúra

hraničné vedy analýza javov a problémov –pedagogická psychológia, Sociálna pedagogika, školská hygiena,

Pojatie pedagogiky

hľadisko účelovosti: normatívna teória, exploratívna a exploračná teória,

hľadisko predmetu: pg ako teória výchovy, pg ako teória edukačnej reality,

hľadisko postavenia medzi vedami: pg ako veda filozofujúca pg ako veda sociálna

Výchova ako predmet pedagogiky Motto: „Žiak nie je nádobou, ktorá má byť naplnená, ale pochodňou, ktorá má byť zapálená.“ (M. Zinnerová) Je výchova základ ľudského bytia?

Čo je to výchova? Kedy vznikla? Má výchova východiská? Ak áno aké? Je výchova proces? Ako sa dá tento proces naznačiť? Je výchova hľadanie? Je výchova povolanie alebo umenie?

Východiská výchovy

normatívne pojatie, ktoré je reprezentované jasne vymedzeným cieľom. Cieľ je najčastejšie charakterizovaný ako presne určený ideál, hodnota, činnosť, ktoré „sa nosia“ v spoločnosti. situačné pojatie, ktoré je reprezentované zážitkom a subjektívnym prežívaním reality. Výsledkom prežívania je zážitok (prožitek) a skúsenosť, ktorá z neho vychádza. (Pelikán, 1995, 1997, 2002)

rolové pojatie, je charakterizované rolou. Rolou myslíme rolu vychovávateľa, vzdelávateľa, verejného činiteľa a pod. systémové pojatie, je charakterizované systémom, normami, objektom, subjektom, cieľmi a premenou cieľov. Môže byť vyjadrený cyklicky, špirálovito, lineárne. (Střelec, 1998, 2002)

Výchova „dneška“ sa musí opierať o východiská a tie o myšlienkové prúdy: Bilologicko-psychologické smery, Psychoanalytické smery, Experimentálne smery, Pragmatické smery, Sociologické smery, Hermeneutické smery ( Bertrand, 1998).

Výchova ako kolobeh

Výchova je veľmi zložitý mnohodimenziálny jav. Dá sa vyjadriť mnohými spôsobmi – napr. Kruh života a kolobehu výchovy

Výchova je hľadanie alebo hľadanie výchovy

Výchova je stará ako ľudstvo samo.. Každá historická epocha sa zaoberala výchovou podľa svojich predstáv a možností. (voľná výchova –J. J. Rousseau a pod.) Doba, ktorú žijeme si výchovu pojíma podľa svojich potrieb. Výchova je charakterizovaná mnohými definíciami, vzťahmi, zameraním a pôsobením.

Finkovo vyjadrenie za pomoci vzťahov: pomoc – manipulácia výchovou, moc – bezmoc vo výchove, výchova nemá konca, výchova je obecná pre všetkých, výchova je profesia – výchova k ľudskosti, možnosti a medze výchovy (E. Fink, 1992).

Výchova ako umenie pomáhať a byť

Výchova je najčastejšie definovaná ako proces. Ak teda má byť procesom musí spĺňať aj iné kritériá ako len byť procesom medzi vychovávaným a vychovávateľom. V našom ponímaní nejde o profesijné zvládnutie ale o umenie pomáhať byť a byť samostatnou a svojbytnou osobnosťou. K tomu výchova dopomáha. K jednoduchšiemu pochopenie môžu slúžiť nasledovné kroky učenia sa:

Piliere učenia sa: učit se, abychom věděli učit se, abychom jednali učit se, abychom uměli společně žít učit se, abychom byli (Valenta, 1999).

„ Účelem výchovy je učinit jednotlivce pokud možno spůsobilím, aby nejprve založil vlastní štestí a potom štestí bytostí jiných.“ (J. S. Mill)

Kontexty výchovy výchova, sociálny proces, výchovný proces. „pedagogickej triády“ - prostredie, dedičnosť, výchova a pokúsime sa ich stručne vysvetliť na vzťahu : výchova a jej činitele. výchova, sociálny proces, výchovný proces. „pedagogickej triády“ - prostredie, dedičnosť, výchova a pokúsime sa ich stručne vysvetliť na vzťahu : výchova a jej činitele.

Základné pojmoslovie kapitoly: Proces – priebeh, dianie, logický a nelogický vývin Výchova - cieľavedomé a zámerné vytváranie a ovplyvňovanie podmienok umožňujúcich optimálny rozvoj každého jedinca v súlade s individuálnymi dispozíciami a stimulujúcimi jeho vlastnú snahu stať sa autentickou, vnútorne integrovanou a socializovanou osobnosťou. (Pelikán,1995, s. 36)

Sociálny proces – socializácia – celoživotný proces v priebehu ktorého si jedinec osvojuje špecifické formy chovania, jazyk, hodnoty, kultúru. Etapy: identifikácia s matkou a nachádzanie stability vo vzťahu k spoločnosti. osamostatňovanie jedinca – hľadanie miesta v spoločnosti. začlenenie sa do sociálnych vzťahov, štruktúr spoločnosti.

Sociálne prostredie – prostredie, ktoré ovplyvňuje človeka - rodina, spol. skupina, ale i javy a procesy. V tematike prostredia nie je jednotný systém ( existuje mnoho kritérií) a preto uvádzame niekoľko triedení:

Podľa podmienok:  prírodné  Spoločenské  Kultúrne (Wroczynski, 1968, Baláž, 1981)

podľa veľkosti:  mikroprostredie – ja a okolie mňa, t.j. veci ktoré ovplyvňujú mňa  semiprostredie - rodina  mezoprostredie – veľká spol. skupina  makroprostredie - štát  globálne - civilizácia (Bližkovský, 1992)

Kultúra – súhrn materiálnych a duchovných hodnôt, ktoré ľudia vytvorili v procese vývoja.  systém skúseností  systém správania systém noriem (Kozma, 1987)

Dedičnosť – prenášanie určitých znakov, vlastností a pod. prenos je umožnený génmi. Dedičné znaky sa môžu no nemusia prejaviť. (Geist, 1992)

genotyp x prostredie + výchova = fenotyp

Vzťah človeka a prostredia môžeme vyjadriť nasledovnou schémou: Masmédiá, spoločnosť a jej inštitúcie Lokálne-regionálne prostredie Rodina, vrstovníci, partie, škola Osobnosť človeka

Fenotyp je teda súbor znakov, vlastností, poznatkov jedinca v určitom okamžiku jeho existencie (výsledok genotypu, prostredia a výchovy). K vonkajším činiteľom patrí prostredie, výchova a psychická regulácia, vlastná aktivita v sebarozvoji. K vnútorným činiteľom patria biologické podmienky, ktoré charakterizujeme funkciami CNS, dispozíciami, receptormi, stavbou mozgu a pod.

Kľúčové faktory ve výchove – vzťah a čas

„ Zostáva nám len to, čo sme rozdali. Pomáhanie v kontexte času a vzťahu, ostatné nie je podstatné.“

Čas Ľudský vek Individuálny čas – ontogeneticky, individuálne poznávanie Vývoj civilizácie Vzťah

subjektovo objektový vzťah, kde subjekt je vychovávajúci a objekt vychovávaným. objektovo objektový (príklad: výchovný proces od narodenia teda vedenie k sebavýchove (regulácia – sebaregulácia).

Tento výchovný vzťah presahuje ľudský vzťah a vytvára tak základ pomáhajúcich profesií (Kopřiva, 1997). Pri definovaní vystupujú do popredia ešte mnohé faktory ako je IQ, EQ, empatia, asertivita, flexibilita, prosociálnosť, kreativita a pod.

Vnímané „já“ (jaký/jaká myslím, že jsem) Ideální „já“ (jaký/jaká bych chtěl/chtěla být) Jak mne vidí druhý? Sebereflexe Sebezdokonalení požadavky, společenské normy

„... odkiaľ ideme a kam smerujeme? Odpoveď si musíme dať každý sám.“

Výchovné pôsobenie

„ postavil som ťa do stredu sveta, aby si tým ľahšie mohol vidieť všetko dookola, vidieť seba i všetko, čo jestvuje. Stvoril som ťa ako bytie ani nebeské, ani pozemské, aby si mohol seba vytvárať, učiť, vychovávať a premáhať.“ G.Pella Mirandola

Výchovný proces ako cesta „ cesta výchovou a cesta výchovy “ musí mať jasné pravidlá, princípy a ciele

Najznámejšie pedagogické princípy (zásady): o jednota vedeckosti, výchovnosti a tvorivosti, o jednota prístupu a náročnosti, o jednota cieľavedomej aktivity, o jednota systematickosti a dôkladnosti, o jednota výchovnej optimalizácie, o jednota abstraktného a praktického, o jednota činiteľov výchovného procesu, o jednota výchovného prostredia (Špičák,1992).

Metódy výchovnej práce Metóda je cesta, spôsob na dosiahnutie vytýčeného cieľa. Musí však byť v súlade s princípmi. Pri vymedzovaní metód výchovného procesu existuje mnoho kritérií.

Metódy „klasické“ utvárania výchovnej skupiny, komplexné, vedenia a sebavýchovy, metódy zamerané na konkrétnu zložku výchovy a rozvoj osobnosti, charakterizované cez sociálne a psychické procesy:

kogniticizácia – poznávanie – DITOR, perseuázie a pod. emocionalizácia – panáčikovia, smajlíci. motivácia – povzbudzovanie a pod. socializácia – utvárania skupiny, súťaženia,... axiologizácie – utváranie pozitívnych hodnôt, metóda režimu, trest a odmena. kreativizácia – Philips 66, brainstorming, a pod. (Zelina, 1999).

„... špatný učiteľ len predkladá pravdu, dobrý učiteľ ju učí hľadať...“ Disterweg

Literatúra

BERTRAND, Y. Soudobé teorie vzdělávání. Praha: Portál, PELIKÁN, J. Výchova jako teoretický problém. Ostrava: Amosium servis, ISBN PELIKÁN, J.Výchova pro život. Praha: ISV, ISBN PELIKÁN, J. Pomáhat být. Praha: Karolinum, ISBN STŘELEC, S. (ed.) Studie z teorie a metodiky výchovy. Brno: MSD, s.r.o., STŘELEC, S. et al. Studie z teorie a metodiky výchovy I. Brno: Paido, 1998.

BLÍŽKOVSKÝ, B. Systémová pedagogika. Ostrava: Amonium, GEIST, B. Sociologický slovník.Praha: Victoria Publishing, KOZMA, T. Bevezetés a nevelésszociológiaba. Tankonyvkiadó: Budapesť, PELIKÁN, J. Výchova jako teoretický problém. Ostrava: Amonium, WROCZYNSKI, R. Sociálna pedagogika: Bratislava, 1968.

GALLA, K. Úvod do sociologie výchovy. Praha: SPN, GOGOVÁ, A., KROČKOVÁ, Š, KURINCOVÁ, V. Sociológia výchovy. Nitra: GARMOND,1995. HERIBAN, J. Nový zákon – Evanjeliá. Rím: Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda, HRADEČNÁ, Vybrané problémy sociální pedagogiky.2. vyd. Praha: Karolinum, KLÍMA,P. K episomologickým a metodologickým zdrojům sociální pedagogiky.Ethum, 1994, č.5, s KRAUS, B. a kol. ČLOVĚK -PROSTŘEDÍ –VÝCHOVA, k otázkám sociální pedagogiky.Brno: Paido, 2001.

PŘADKA, M: In J. Neměc a kol.:Kapitoly ze sociální pedagogiky a pedagogiky volného času. Paido: 2002, str. 11. PŘADKA, M a kol. Kapitoly ze sociální pedagogiky. Pdf MU: Brno, SCHILLING,J. Sociálna práca. Hlavné smery vývoja sociálnej pedagogiky a sociálnej práce.Trnava: STÖRING,H.J. Malé dejiny filozofie. Praha: Zvon, WROCZYNSKI, R. Sociálna pedagogika: Bratislava, 1968.

PELIKÁN, J.Výchova pro život. Praha: ISV, ISBN PELIKÁN, J. Pomáhat být. Praha: Karolinum, ISBN Správa UNESCO. „ Vzdelávanie pre 21. st. Učenie je skryté bohatstvo.“ Praha: Ústav výskumu a rozvoja školstva PedF UK, ŠPIČÁK, J. Úvod do teorie a metodiky výchovné práce pro vychovatele. Olomouc: PdF UP, 1992.